Bez servítky

V uplynulých dňoch ma nesmierne šokovala správa o 5-ročnom chlapčekovi, ktorý sa v Nových Zámkoch prechádzal po parapete okna na 4.poschodí, kým jeho opitá a sfetovaná matka spala v byte. Poviete si, že sa to stáva. Poviete si, že teraz jej ho určite odoberú, a že našťastie sa mu nič nestalo.

Ale omyl. Stalo sa. Pred dvomi rokmi práve tento malý lezec vypadol ako trojročný z toho istého bytu, kým jeho matka úplnou náhodou tiež spala. Chlapček mal zlomené nohy a ďalšie zranenia, z ktorých sa našťastie vyliečil. Celkom evidentne sa však nevyliečila jeho matka a svojou „starostlivosťou“ vystavuje vlastného syna smrteľnému nebezpečenstvu. 

https://www.topky.sk/cl/10/1650685/Mamicka-s-Adriankom–3–si-lahli-spat–Hroza-v-Novych-Zamkoch–chlapcek-spadol-z-balkona

Táto udalosť, ktorá našťastie tentokrát skončila happy-endom však nastavuje zrkadlo nielen štátnej správe, ale aj celej spoločnosti ako takej.

Na mieste je samozrejme otázka, či sa tento prípad spred dvoch rokov dôkladne prešetril. Či niekto nezanedbal svoje povinnosti, a či sa nedalo tomuto dobrodružstvu, ktoré mohlo skončiť fatálnymi následkami zabrániť. Keď vezmem do úvahy, aké peripetie musia podstúpiť ľudia, ktorí sa rozhodli adoptovať dieťa, tak je tento „dvojaký kilometer“ evidentný. Chcete adoptovať? Zažijete previerky, ako keby ste kandidovali na šéfa CIA. Máte adoptované dieťa už vo svojej domácnosti? Pripravte sa na prepady, razie, kontrolu hrncov, chladničky, skríň. Áno, štát sa rozhodol zveriť dieťa v jeho starostlivosti do cudzích rúk, a preto sú ľudia toto všetko ochotní tolerovať.

Ale..

Ale, kde sú tí zodpovední zamestnanci teraz? Lepšie povedané, kde boli pred dvomi rokmi? Samozrejme, že nešťastia sa stávajú. Pýtam sa však – monitorovali počas uplynulých dvoch rokov túto rodinu? No podľa mňa nie. Neverím, že by nezistili skutočnosti, ktoré by nevniesli minimálne podozrenie, že tu niečo nie je v neporiadku. Chcela by som vyššiu aktivitu sociálnych pracovníkov, trápne však?

Stačí si spomenúť na utýranú Lucku. Dnes mohla žiť, keby…..doplňte si sami.

Za najhorší a najsmutnejší výstup z tohto prípadu však považujem ľahostajnosť okolia. Jednoducho neverím, že nikto zo susedstva nevedel, čo sa v tom byte deje. Aspoň jeden človek musel vedieť že tam žije chlapček s matkou, ktorá patrí do liečebne. A pokiaľ sa nezaujímal sociálny odbor, tak mohli byť práve oni tými, ktorí zasiahnu a oznámia skutočnosti. Je vôbec možné, že ľudia ktorí dokážu denne pozerať správy plné vojen, vrážd a nešťastí sa súčasne stavajú úplne nevšímavo k tomu, čo majú priamo pod nosom?! Zdá sa, že áno.  Realita je toho dôkazom. A práve ľahostajnosť je tá najagresívnejšia forma rakoviny spoločnosti, ktorá nás zožerie všetkých, pokiaľ nezačneme zmenu každý od seba. Čo si tak dať sľub, že nebudeme ľahostajný k okoliu. K týraniu detí, žien, zvierat. Čo tak aspoň raz v živote niekomu pomôcť a nemyslieť na strach z reakcie agresora či okolia? Niektoré veci dokážeme zmeniť len my, ale najskôr sa musí zmeniť každý z nás.

Zlo a teror v spoločnosti môže poraziť len odvaha dobrých a statočných ľudí!