Bez servítky

Skutočne už nie je dňa, kedy by som sa nedozvedela o nejakom hyenizme vykonanom na zvieratách zo strany človeka. Tieto smutné príbehy zdieľame, komentujeme, rozčuľujeme sa nad ľudskou bezcharakternosťou ale ako sa zdá, poukazovať nestačí.

Súdiac podľa množstva takýchto prípadov, musím konštatovať, že aj keď sa aktivizuje stále viac ľudí, ktorí sa snažia pomôcť, alebo prinajmenšom neodvrátia zrak a aspoň ohlásia zúbožené zvieratko, množstvo psychopatov, ktorí dokážu kruto ublížiť z roka na rok rastie.

Stretávam sa s rôznymi ľuďmi. S takými, ktorí obetujú bez váhania svoj čas, komfort i peniaze len aby pomohli zvieratku. S takými, ktorí neublížia, ale ani ich osud žiadneho zvieraťa nezaujíma a bohužiaľ poznám aj takých, ktorí tvrdia, že dôležitejšie je pomáhať ľuďom. Pre nich má táto argumentácia určite svoj vlastný význam. Nehnevám sa na nich, chápu a cítia len v rovine svojich obmedzených možností. Hovorí sa, že do svojho života si pritiahneme presne to, čím sami sme. Môže človek bez štipky súcitu čakať, že jeho okolie, ktoré je zväčša kópiou jeho samého mu poskytne pomocnú ruku? Môže jedine tak snívať.

Milióny eur tečú do projektov, ktoré majú pre spoločnosť pozitívny význam, ale bohužiaľ je aj veľa takých, ktoré okrem rozdeľovania spoločnosti neprinášajú nič dobrého. Nechápem, ako je možné, že sa do škôl aplikujú rôzne experimenty typu – „Ako by si sa cítil, keby si sa teraz stal dievčaťom“ alebo naopak. Toto je vážne cez čiaru. Na druhej strane by úplne stačilo jednu hodinu týždenne učiť deti od útleho detstva láske a súcitu k všetkému živému. Nebolo by rozumnejšie pýtať sa dieťaťa ako by sa cítilo keby bolo odhodené v igelitovej taške, keby bolo bité, držané na reťazi, keby bolo uviazané o strom a opustené v lese, vyhodené z auta v neznámom prostredí a podobne? V žiadnom prípade nechcem hádzať vinu a všetku zodpovednosť na školy. Učiteľov si nesmierne vážim. Deti z rodín, v ktorých sú nastavené tieto hodnoty správne takéto témy v škole nepotrebujú, ale môžu svojimi názormi a svojim príkladom pozitívne motivovať spolužiakov z rodín, kde je pojem súcit spojený so životom zvieraťa tabu. Spýtajme sa úprimne, môže matka, ktorá sa prizerá ako jej malý syn kope do mačiatka vychovať slušného a súcitného človeka? Samej sa jej zrejme nedostalo v tomto smere pozitívneho príkladu. A práve preto je neskutočne dôležité, aby túto úlohu suplovala aspoň čiastočne škola. Ja osobne som nesmierne vďačná každému pedagógovi, ktorý sa na túto ťažkú úlohu podujal.

Môžete namietať, že veci sa hýbu. Že sa prijali nejaké zákony, a že teraz sa veci určite začnú meniť. Ja nesúhlasím. Je hanba, že poslanci sa celú večnosť naťahovali o znení zákona. Politizujú, špekulujú a podsúvajú do zákonov svoje predstavy, o ktorých sa potom zase škriepia a čas beží. To, že niektoré zákony boli prijaté je dobré správa, ale stačí trestať páchateľov neľudského zaobchádzania so zvieratami? Je pravda, že na staršiu generáciu už žiadna výchova nezaberie, pretože majú prevzaté vzorce chovania zo svojho okolia a na nich skutočne môže platiť len represia. Ale čo sa týka detí a mládeže pre spoločnosť by bolo oveľa výhodnejšie venovať sa ich výchove. Na drogovú prevenciu sa predsa vždy nájdu finančné prostriedky. Nepochybujem o tom že sú to dobre investované peniaze, ale môžeme sa tešiť z mladého človeka, ktorý síce odmietol drogy, ale bez štipky súcitu vyhodí z auta psa niekde v poli? Nuž, pre mňa to nie je žiadna výhra.

Som presvedčená, že človek bez súcitu k inej bytosti nemôže byť dobrým človekom. Môže byť bohatým, váženým, populárnym, úspešným ale rozhodne nie dobrým. Pokiaľ chceme byť súčasťou nielen úspešnej ale aj dobrej spoločnosti, musíme sa na nej aj aktívne podieľať. Na začiatok by možno stačilo zložiť klapky z očí.